Zdroj: archív Lukáš Baránek

Organizovaný výlet s baladou o vrchu javorské

3. decembra 2023 - 7 minút čítania

Spolu s rodinami, ktoré sa neboja duchov sme sa v decembri vybrali na vrch Javorské pri Čadci s cieľom skúsiť náš príbeh v teréne. Ako takýto výlet prebieha?

Sneh, sneh a sneh

Celý výlet sa začal v nedeľu 3.12 pri Tescu v Čadci. Cieľom bolo vyjsť na vrch Javorské okolo obeda a cestou preskúmať legendu, ktorá sa k tomuto vrchu viaže. Samozrejme, už na začiatku som mal dojem, že až hore to dnes nedáme. Snežilo a bola zima, čakajúc na parkovisku som popravde nevedel, či sa niekto ďalší ukáže. Okrem toho som nemal so sebou ani vlajočku, či iné označenie a tak som len váhavo čakal na to, čo bude ďalej.

A zrazu prišla jedna rodina, druhá rodina, tretia,… až nás po pol hoďke bolo 6 rodín s 12 deťmi. Celom výzva, vravím si a začíname predstavením príbehu ako aj poučenia o tom, že sme skupinka a ako v nej fungujeme. Potom ostávalo len vyraziť. V hadíkovi, teda skôr v dvoch hadíkoch, sme sa presúvali po Čadci smer Javorské. Pod mostmi sme dali prvú zastávku s príbehom. Veľmi rád som videl, že deti začiatok príbehu ohúril a na prvú tajničku sa pustili okamžite. Atmosféra bola veľmi aktívna.

Hlava a zadok hada

Pokračujúc ďalej sme natrafili na najlepšie nanuky na svete – cencúle. Naša skupina sa rozdelila na nanukovcov a nenanukovcov, čo nebolo súčasťou príbehu – teda minimálne doteraz. Ale to nie je jediné rozdelenie, ktoré počas cesty vzniklo. Onedlho vznikli iné dve skupinky – snehoborci a zadok hada. Snehoborci sa vyznačujú tím, že prešľapú cestu lenivšiemu zadku hada a ak je tých snehoborcov viac, dosť možno bude cestičiek viac tiež. S jednou maminou sme sa zhodli, že máme zvláštnu alergiu na pohyb sledujúc elán našich snehoborcov.

Onedlho nás čakala ďalšia pauza spolu s fotkou a prvou prekážkou – blatom. Prechádzali sme cez riečku, ktorá sa teraz premenila na bahnité peklo. Deti dostali úlohu ju preskočiť ako keby to bola priepasť a s radosťou konštatujem, že to zvládlo nad 95% (pre referenciu, na začiatku výletu sme sa zhodli na povolených stratách 5%), takže v rámci možností sme to zvládli.

Kedy tam už budeme?

Nasledovala rozprávková prechádzka lesom a ďalšia aktivita – stavanie snehovej veže. Cieľom bolo postaviť ju čo najvyššiu s použitím max 20 gúľ. A podarilo sa, naša veža mala výšku približne 15cm. Ďalší úsek šľapania sa vyznačuje zvláštnym fenoménom, deti sa pýtali „kedy tam už budeme“. Čo bolo ale zvláštne, že keď som sa spýtal prečo, odpoveďou bolo „kedy bude ďalšie stanovište“. Wau.

Keď sme došli k Bryndzárovcom (rázcestie pri Čadci), dali sme si pauzu a ďalšiu aktivitu. Deti nadchla ale hlavne guľovačka a tak sme skúsili presne to. Debatili sme, smiali sa a ja som sa dozvedel, že jedno dievča lyžuje od 6 rokov – viete si to predstaviť? 6 rokov. Bol som ohromený. Čas letel a my sme sa blížili k vrcholu, teda času. Od reálneho vrcholu nás delili ešte kilometre. Prechádzali sme rozprávkovou alejou, keď zrazu sa to stalo. Sneh zo stromu spadol priamo na nás. Záver? Tá najlepšia aktivita na svete!

Zhadzovanie snehu zo stromov

Najbližšiu pol hodinu sme strávili presúvaním sa cez alej a hádzaním sypkého snehu z korún stromov navzájom na seba. Víťaz, ktorým menujem jedného ocina čo bol s nami, úspešne vytvoril snehovú stenu potrasením série stromov. Deti boli vo svojom živle. Bolo už 12 hodín a my sme sa dostali na rázcestie, ktoré domáci prezývajú „ypsilon“. Čakali sme na celú výpravu a debatili, čo ďalej. Vzhľadom na to, že sme boli len 1 skupinka (zvyčajne preferujeme ísť aspoň 2 sprievodcovia) a niektorým členom začínala byť zima, pobrali sme sa postupne dolu druhou cestou – veď vrchol počká a sme tu pre strávenie času s deťmi v prírode.

Takže som prečítal už 6tu kapitolu a spolu s vyriešenou tajničkou sme sa pobrali dolu. Možno ste si na minulých fotkách všimli lopáre. No, ich čas teraz prišiel. Sneh bol sypký a cesta skoro rovná, ale to deťom nevadilo. Šmýkali sa, tlačili sa, rozmýšľali – všetko preto, aby dole mohli ísť šmykom. A podarilo sa. Nakoniec zapriahli jedného rodiča, ktorý ich ťahal dolu a mňa ako záchrannú sieť, keď sa Šmýkali po svahu vedľa cesty. Toľko odvahy, čo majú deti chýba aj našim horolezcom.

Úspešný koniec?

Cestou dolu sme pokračovali v plánovaných kapitolách príbehu, ako keby sme išli hore. A tu sme zabodovali. Deti mali za úlohu spraviť tvar srdca, hviezdy a štvorca. Zadanie bolo spraviť tvary z detí. A tak sa išlo do práce. Deti najprv spravili z prstov na ruke srdce, potom 3 + 1 spravili štvorec (viď foto) a riešenie hviezdy si môžete pozrieť naživo na ďalšom výlete :). Dosť som vravel o detskej zábave a príbehy túry, ale na chvíľu by som rád povedal aj o myšlienke za tým. Našim cieľom je dostať do prírody viac detí s rodičmi a to sa nikdy nedá, keď rodičia nechcú. Vždy sa dá povedať, že je zlé počasie, zlá cesta alebo málo času a toto sa dá povedať na každú situáciu.

Napriek zime a neprešľapanému snehu sa ale týchto 6 rodín rozhodlo tomu dať šancu a ja som nesmierne vďačný, že sme to skúsili. Sú veľmi inšpiratívnym príkladom a dúfam, že s Horami Dolami nás pôjde do hôr čím ďalej tým viac. No a ako to dopadlo? Cestou dolu nás čakalo Šermovanie s paličkami, ale aj rozhovory s rodičmi o tom, aké výzvy a radosti má byť rodičom. Dolu sme zišli okolo 15:30 a napriek únave nás nič netrápilo. Pri moste, kde sme začali prvú aktivitu, sme ukončili aj poslednú a s malou sladkou odmenou sme sa všetci pobrali domov.