Zdroj: archív Lukáš Baránek

Ako vznikli Hory Doly a Šákulove začiatky

10. januára 2024 - 8 minút čítania

Ako vznikli Hory Doly? Ako začínal Šákul v horách a čo sa v nich naučil? To všetko som sa rozhodol spísať do krátkeho blogu, kde rozprávam o tom, ako sme vznikli a prečo sme sa rozhodli pomôcť rodinám zažiť turistiku inak!

Sokol a Mních cestou na Sivý vrch
Zdroj: archív Lukáš Baránek

Moja prvá túra

Písal sa rok 2018 a menší Šákul bol práve na svojej prvej túre s ocom. Našim cieľom bol Sivý Vrch v Západných Tatrách, čo bolo na prvú túru veľmi odvážne. Tí, čo poznajú vedia, že začiatočný stupáčik čoskoro nahradí dlhá rovinka až po záverečné stúpanie na samotný vrchol. Pre mňa bola ale vtedy aj tá rovinka výzvou. Bol som dieťa, čo rado sedelo doma za počítačom. Myslím, že mi to vyhovovalo, lebo byť doma bolo ľahké a komfortné. Nechýbali mi hory, i keď som ich často obdivoval.

Už pred letom 2018 sme sa so spolužiakmi bavili o turistike. Vraveli mi, ako v lete šľapú a v zime lyžujú. Bol som pravdepodobne najmenej športové dieťa v triede a tak každého prekvapilo, že ma vôbec tá téma zaujíma. Vnútorne som cítil chuť prekonať seba, aj kamarátov, a ukázať okoliu, že na to mám. Tejto sile trvalo ale až do leta 2018, aby sa prejavila. Do vtedy to bola jedna výhovorka za druhou. Spätne sa na to pozerám ako strach z bolesti. Vedel som, že budem unavený, že budem zadýchaný. Hovoril som si, že ma bude pichať v boku, že to bude strašné a keď sa na to pozriem spätne, ignoroval som celý ďalší svet hneď vedľa toho môjho.
Západné Tatry zo Sivého Vrchu
Zdroj: archív Lukáš Baránek

Druhý svet je v horách

Človek si na turistike uvedomí hory a nížiny, lúky a lesy. Nevníma to už len ako časť zeme, či miesto, pri ktorom prechádza. Turisti, a teraz myslím pravých turistov, podľa môjho názoru vnímajú hory viac než len terén. Vnímajú ich ako neprebádané možnosti. Pred osídlením územie Slovenska pokrývali z 95% lesy. Teraz je to približne polovica. Máme pri sebe ďalší svet, ktorý je rovnako veľký ako ten, v ktorom žijeme počas všedných dní.

Toto všetko som si samozrejme nemal šancu uvedomiť. Túra začala na parkovisku pod kameňolomom a ja som práve rozdýchaval prvých 10 metrov. Tak to väčšinou býva. Dá sa povedať, že už vtedy by som bol spokojný s prísunom športu na deň. Práve vďaka hecovaniu môjho otca som ale išiel ďalej. Oco na mňa nešiel štýlom „hore nás čaká kofola“ ako to robí veľa rodičov teraz. Ukázal na skupinku za nami s menším dieťaťom a povedal „vidíš to dieťa? To vážne chceš aby ťa predbehlo?“. Bolo to trochu ako učiť sa plávať na otvorenom mori, ale práve táto metóda mi vštepila motiváciu a súťaživosť. Veď zvládnu to aj ďalší, tak prečo ja nie?
Pohľad zo Sivého Vrchu na Bably
Zdroj: archív Lukáš Baránek

Kráčať ale nie je také ľahké

O pár metrov ďalej nás spomínaná skupinka predbehla. Bol som mierne sklamaný, ale hrdý, lebo sme im konkurovali úctyhodných 20 metrov. Ešte sa nám pozdravili, aké milé. Postupne sme sa blížili k rázcestiu pod Babkami a to si teda nevieš predstaviť, koľko ďalších skupín sa zrazu rozhodlo ísť na turistiku. Bol som predbehnutý toľko krát, že oco čakal už len na zákrutách a vždy mi povedal nejakú vtipnú historku z hôr. Práve to ma veľmi bavilo a páčilo sa mi, ako o nich rozprával. Potom sa historky z hôr zmenili na historky o medveďoch. Ako dieťa som ich mal veľmi rád. Stále ich mám rád. Sú to huňaté stvorenia, čo jedia lesné plody a zanechávajú fascinujúce stopy. Teraz si uvedomujem ich silu, ale s ocom sme sa často hrávali na medveďov a na tejto túre tomu nebolo výnimkou.

Výstup na Sivý Vrch trvá približne 3 hodiny. Ten deň sme už išli 2 a boli sme sotva pri chate pod Náružím. Je to krásna a útulná chatka spravovaná miestnymi, ktorá je hneď pod nenápadným hrebeňom ktorý sa tiahne z Babiek až na Sivý Vrch. Tesne pred chatou som sa oca spýtal na ten hrebeň. Povedal, že nech sa nebojím, nejdeme tam. Čo som nevedel je, že sme mali ísť ešte o 300 metrov vyššie.
Chata pod Náružím
Zdroj: visitLiptov

Ako ne-motivovať deti

Toto bola časť motivácie, ktorá mi nikdy nesedela. Ako som časom chodil na turistiku aj so začiatočníkmi, uvedomil som si, že klamanie je do určitej miery nevyhnutné. Rýchlejší človek je nervózny a už tam chce byť, zatiaľ čo ten pomalší chce aspoň počuť, že tam je. Snažím sa to obmedziť a komunikovať o realistickej trase pred nami, ale je to vec, ktorá sa deje a tak je to nevyhnutný vedľajší produkt turistiky s nerovnomerne silnými členmi v skupine.

Pri chate pod Náružím sa nachádza rázcestie. Jedna cesta vedie ku chate, druhá po chodníčku na hrebeň a tretia ďalej až na Sivý Vrch. Musím povedať, že keď som videl aký strmý je chodník na hrebeň, veľmi ma potešilo, že tadiaľ nejdeme. Smial som sa nahlas, že prečo by niekto išiel takým strmým kopcom. Oco mlčal, asi vedel čo nás ešte čaká.

Cestou na Sedlo Predúvratie, čo je asi hodinu cesty od Sivého Vrchu, sa nám naskytli krásne pohľady na hrebeň Západných Tatier. Ráztoka, Baníkov, Salatín. Je to jedna z krásnych ciest, kde sa vždy rád vrátim. Vtedy mi to bolo ale úplne jedno. Do nohy som chytil prvý kŕč a tak sme v sedle dali pauzu. Oco mi dal bakuľu (teda palicu), ktorá mi mala dodať zázračnú silu. Nedodala.
Sivý Vrch - Sedlo Predúvratie
Zdroj: archív Lukáš Baránek

Krívajúci turista s palicou

Myslím, že tak vtipný pohľad nikto okrem ľudí čo boli v ten deň na Sivom Vrchu nevidel. Otec so synom. Syn s palicou krivkajúc na Sivý Vrch. Otec s odhodlaním. Syn v beznádeji. Moje telo sa vzdávalo, ale myseľ nie. Ako sme sa blížili, stretávali sme turistov z rána, ktorí sa už vracali späť z vrcholu. Nadávam na nich v duchu, veď čo mi ostáva. Na vrchol sme došli asi po 4h výstupe. Oco po dvoch, ja po štyroch. Cestou som cítil čím ďalej tým viac kŕčov, takže posledný stupák pod vrcholom som prešiel po štvornožky. Nežartujem, cítil som sa ako vojak na misii.

Ale vyhral som. Vyhral som nad samým sebou a bol som hore. Zrazu som videl Chočské Vrchy a aj Oravu. Všetko bolo také malé, vzduch taký čistý a slnko také príjemné. Nemyslím, že taký pocit sa dá zažiť opakovane. Každý, kto po prvý krát prekoná sám seba a zvládne cieľ, ktorý miestami neverí, že zvládne, pri jeho dosiahnutí pocíti úľavu, radosť a hrdosť na samého seba. Už som nebol to dieťa, čo nešportovalo. Už som bol turista, teda aspoň podľa mňa, ale len na tom záleží. Myslím, že je veľká škoda, že deti nemajú viac hrdosti na samých seba. Sú totiž schopné dosiahnuť oveľa viac, než si myslia a pritom jediné čo treba spraviť, je začať.
Sivý Vrch - pohľad na Chočské Vrchy
Zdroj: archív Lukáš Baránek

Turistická závislosť v priamom prenose

A táto snaha je veľmi nákazlivá. Hneď, čo sme vyšli hore som videl všetkých tých usmiatych ľudí – vrátane môjho otca. Každý bol na tom vrchu z vlastnej vôle a bol rád, že tam je. Že deň je taký krásny a počasie príjemné. Nezáležalo na tom, čo je dolu, lebo v hore problémy nie sú, je tam len hora. Nespomeniem si, čo presne sme s ocom preberali, ale spomínam si, že z ruksaku vytiahol jednu z mojich obľúbených žemlí a tak sme sa dali do zaslúženej odmeny.

Veľkú časť tohto blogu som venoval práve mojej prvej túre. Chcem zdôrazniť ako ťažké bolo začať, ale ako skvelé bolo potom pokračovať. S každou ďalšou túrou som bol šťastnejší, že sa prekonávam a išlo mi to lepšie. Práve keď sa človek zlepší v turistike začne viac vnímať okolie a prírodu okolo seba. A potom ho to chytí ešte viac. Začne brať so sebou svojich kamarátov, začne chodiť na vyššie kopce, skúsi ferraty, či horolezectvo a pár to dotiahne aj do vyšších pohorí.

Nespomeniem si na celú cestu, bolo to už 5 rokov krásneho hobby a sebapoznávania. V roku 2022, keď som vystúpil na Mont Blanc, som volal dvom ľudom. Mame a ocovi. Mama, s uplakaným hlasom, bola nesmierne šťastná, že som to zvládol. Oco ale o mne nepochyboval. Bol šťastný a na samotnom vrchu Európy som dostal sľub, že až sa vrátim domov ma čaká kurací rezeň. A on robí rezne fakt skvelé.
Lukáš Baránek - Mont Blanc
Zdroj: archív Lukáš Baránek

A ako začali Hory Doly?

Postupne sa popri turistike rysovala aj moja ambícia pre podnikanie a vedel som, že chcem ukázať viac ľudom tieto krásy. Keď som rozmýšľal nad tým, v čom môžem pomôcť turistickému svetu, do ktorého som sa dostal, myslel som práve na svoje začiatky a ako ma oco motivoval príbehmi a hrami aby som pokračoval.

Hory Doly začali koncom roku 2022 a postupne sa pretransformovali do toho, čím sú dnes. A stále sa menia. Postupne sa učíme, dospievame a zlepšujeme v tom čo robíme. Vždy ale ostávame pri tom, prečo to robíme – aby sme zmenili detský pohľad na turistiku a vzali ich do prírody – INAK. Nesmierne som vďačný za tím, ktorý máme a super ľudí, ktorých som na tejto ceste stretol. Práve Vám ide moje veľké ĎAKUJEM.

Povedz o nás ďalším horalom 🙂

Leave a Reply

Neboj sa, tvoj e-mail nebude zverejnený.

Napísal: Lukáš Baránek

Mohlo by ťa zaujať:

Prepájator 3000, náš nástroj na dohadovanie výletov

22. decembra 2023 – 3 minúty čítania